Zbedačené davy síce ešte netiahnu s vidlami cez luxusné štvrte, ale stále častejšie sa objavujú správy o násilných činoch na slabších, o málo majetnejších susedov. Dokonca som zachytil správu, že v Loku pri Leviciach počas pár dní, ukradli sociálne odkázaní spoluobčania bezbrannej dôchodkyni dom. Tehlu po tehle! A to starkú ešte pred tým zopár ráz na jej pozemku „upozornili sekerou“ po hlave, že majú záujem... Nikto jej nepomohol- bezmocný bol starosta, bezmocná polícia, bezmocní príbuzní- ratovali len holý život babičky. Podobné situácie začínajú byť aj na východe krajiny bežným javom.
Systémové kroky verejnej správy však neprichádzajú. Dovolím si tvrdiť, že tento pretlak kriminality zovšeobecňovaný, ako dôsledok sociálnej odkázanosti v sebe skrýva aj iné dôvody. V koľkých prípadoch kradnú hladní zúfalci a v koľkých jednoducho patologickí kriminálnici zrejme zisťované nie je. Kriminálnikovi ani darovaná štátna cestovina charakter nezmení.
Nepochybujem o tom, že mnoho múčneho tovaru skončí na čiernom trhu. Je to rovnaký princíp, ako hotové peniaze zo sociálnych dávok. Ak by bola snaha naozaj riešiť HLAD, zdalo by sa mi normálne zabezpečiť jedlo cez vývarovne- hoci aj niekoľko ráz denne. Adresná miska do ruky z poľnej kuchyne (alebo školskej jedálne) sa zobchodovať naozaj nedá a bola by istota, že to, čo malo slúžiť na charitatívny účel, tak použité naozaj bolo. Stálo by to len viac námahy. Na druhej strane, by tak vznikli pracovné príležitosti, hodnoverný stupeň poznania, ako na tom najodkázanejšia sociálna skupina naozaj je a priestor pre rozvoj komunitných centier.
Bez poriadneho pochopenia situácie si dnes plošne platíme za sociálny zmier špagetami. Ak sa mýlime v definovaní problému a v riešení, možno bude „zajtra“ cena za pokoj rezeň a pozajtra náš dom.
Svojim článkom som chcel iba povedať, že sa mi zdá strašne málo hodiť medzi odkázaných cestoviny a tváriť sa, že sme pochopili a vyriešili. Myslím si, že rozdávanie jedla (ak je už stav takto desivý) by malo byť príležitosťou analyzovať odkázanú skupinu a ponúknuť jej aj iné programy k zlepšeniu života. Nemalo by to byť na úrovni hádzania milodaru žobrákovi, ktorému sa pri tom nedívame do očí, aby nedajbože nepopýtal k drobným aj hlbšiu ľudskú spolupatričnosť a pochopenie.