Krásnym príkladom sú mladé strany v parlamente, ktoré sa do neho tlačili s prísľubom nových tém a spôsobov. Za krátky čas dokázali iba to, že ich nominanti sa správajú rovnako, ako nominanti starých strán. V mnohých prípadoch sa jedná dokonca o rovnakých recyklovaných jedincov. V komunálnej politike sa v posledných voľbách ako proti pól k straníckym nomináciám postavili občianski aktivisti.
Parlament zatiaľ takúto možnosť nepozná a vzhľadom na nevyspytateľnosť nezávislých kandidátov, by táto možnosť asi nebola šťastným riešením. Čo však so stagnujúcou politickou scénou, ktorej viac než zreteľne chýba opozícia? Strany sa na seba v konaní podobajú ako vajce vajcu... Zrejme je to spôsobené tým, že sponzorujúci bábkovodiči nestíhajú (alebo im už za to ani nestojí) vymýšľať nové scenáre pre všetkých účastníkov politického divadla, ak sú všetci straníci závislí na zdroji z rovnakých zákulisných rúk.
Reálna opozícia môže vyrásť iba v odborných združeniach a mimovládnom sektore, ak nájde spôsob dostatočného a nezávislého financovania. Musí si tiež udržať dostatočný odstup od bývalých politických štruktúr akejkoľvek strany a finančných žralokov, ktorí strany ovládajú teraz. To je ale ešte zrejme cesta jednou až dvomi generáciami politikov a voličov.
Ďalšou možnosťou je posilnenie pozície a kompetencií samospráv. Tento spôsob naráža na podmienenosť podpory v parlamente a tak je oficiálna cesta k deleniu moci týmto spôsobom skôr fikcia.
Zrejme nás teda čaká tradičné dlhodobé vyhnívanie na ktorého konci prídu revolučné nepríjemnosti. Iba, že by sa stal zázrak a niekto zo zabehnutej politiky, by nemal chuť už ďalej robiť gašparka na motúze.