Pekný príklad čudáctva práve prebieha na umelej nádrži Domaša. Toto miesto bolo dlhé roky príkladom súžitia priemyslu, energetiky a domáceho cestovného ruchu. Každý menovaný účel vodného diela sa kedysi podarilo zladiť tak, aby mali z neho úžitok nie len fabriky a rozvodná energetická sieť, ale aj ľudia z okolitých dedín, chatári a rekreanti z miest. V posledných rokoch sa však situácia začína drasticky meniť. Časť negatív v príbehu zohrávajú klimatické zmeny a časť necitlivé, či egoistické využívanie prírodného zdroja na úkor tam žijúcich obyvateľov.
V Domaši mizne voda. Jej radikálny úbytok sa nedá skryť. Brehy sú odhalené tak, ako ešte nikdy. Pátra sa po dôvodoch. Starostovia okolitých obcí sa búria proti správe vodného diela, ktoré napriek poklesu hladiny štedro zásobuje energetiku a priemysel, ktorý vodu z priehrady využíva. Hlavne k správaniu podnikov a ekonomike pokrytia ich potrieb je množstvo veľmi kritických výhrad. Určite je najvyšší čas, aby sa odpadové vody riešili v uzavretých cykloch v prevádzkach, nie vypúšťaním do riek. Už nie je čas na úľavy.
Vo vzduchu visí zásadná otázka: Utiahne Domaša v suchých rokoch potrebu vody pre rekreáciu, potreby miestnych obyvateľov, už vytvorenú klímu lokality, alebo ju vyčerpá výroba elektriny či tolerované riedenie odpadových vôd vypúšťaných do rieky po prúde zo súkromných podnikov ?
Ktorý nárok na túto vodu je ten morálne správny a kam až môže zájsť snaha o uspokojenie spotrebiteľov so záujmom vodu z priehrady vypúšťať? Čo sa stane, ak raz zostane Domaša úplne suchá?
Jednoznačne sa staviam na stranu obyvateľov tejto lokality. Je čas začať hovoriť o krízových scenároch a prioritách regiónov v súvislosti s klimatickými zmenami. Myslieť a správať sa po starom v novej situácii môže viesť ku konfliktom na ktoré tu zatiaľ nie sme zvyknutí.